AI a vzdelávanie
Poznanie ľudstva rastie. Vďaka rozšíreniu internetu sa demokratizoval prístup k informáciám a narástol objem dát, z ktorých sa AI systémy môžu učiť. Ako by mala zareagovať oblasť vzdelávania? Čo si dnešní lídri českého digitálneho vzdelávania myslia, že by sa deti mali učiť, aby z nich vyrástli spokojní dospelí?
O debate
Debata prebehla 30. 9. 2024
Moderovala ju Ivča Böhmová z NPI
Autorom článku je žurnalista Jiří Labanc
Rečníkmi boli
Je dlouholetým propagátorem vzdělávacích technologií a duchovním otcem Učitelského spomocníka Portálu RVP, členem odborného panelu ICT NPI, členem VV JŠI v roli zástupce pro SKAV, hodnotitelem národních a evropských projektů, důchodcem z Ráje. Bořivojův blog zde.
Ondřej Neumajer se dlouhodobě se zabývá problematikou využívání digitálních technologií ve vzdělávání, vzdělávacími inovacemi a vzdělávací politikou státu. V Národním pedagogickém institutu ČR má na starosti oddělení digitalizace ve vzdělávání.
Ondřej Šteffl je významný český podnikatel a vzdělávací inovátor, zakladatel společnosti Scio a iniciátor Scioškol. Tyto školy reprezentují alternativní přístup k vzdělávání, který klade důraz na individuální potřeby a schopnosti studentů. Scioškoly nabízejí programy, které se odlišují od tradičních vzdělávacích systémů, s cílem podporovat kritické myšlení, kreativitu a samostatné učení. Vzdělávací metody v Scioškolách jsou založeny na nejnovějších poznatcích v oblasti pedagogiky a kognitivní vědy. Ondřej Šteffl prostřednictvím těchto škol a dalších projektů usiluje o to, aby vzdělávání lépe reagovalo na současné i budoucí výzvy a bylo přístupné širšímu spektru studentů.
Ako umelá inteligencia premení školstvo?
Nové trendy sa do škôl spravidla dostávajú pomalšie, než prestupujú spoločnosťou. O tom, ako by malo vyzerať školstvo v dobe neustále sa meniaceho sveta, diskutovali účastníci už piatej debaty AI horizontov — tentoraz na tému AI a vzdelávanie.
O rozsiahlych zmenách, ktoré umelá inteligencia so sebou prinesie, je nutné presvedčiť nielen školy, ale predovšetkým aj verejnosť. Myslí si to zakladateľ prvého súkromného gymnázia v niekdajšom Československu a taktiež zakladateľ spoločnosti SCIO Ondřej Šteffl. „Budúce zmeny podceňujeme, pritom budú zásadné a zasiahnu celý svet. Výzvou dneška je, aby si to najširšia verejnosť uvedomila.“
Expert na integráciu technológií do vzdelávania Bořivoj Brdička sa však domnieva, že presviedčať verejnosť sa nedarí a aj väčšina sektorov školstva sa zmenám bude brániť.
O aké zmeny a dopady pôjde, nemožno odhadovať, podľa Šteffla však už dnes vidíme, čo umelá inteligencia dokáže. „Odpovedá na e-maily, vie sa rozhodovať lepšie ako ľudia a jej schopnosti sa stále zlepšujú. Navyše smeruje do medicíny. O čom budeme nakoniec rozhodovať my?“ pýta sa inovátor vo vzdelávaní a dodáva, že veľa ľudí môže v dôsledku zmien stratiť svoju hodnotu.
Rola školy je tak podľa Šteffla jasná, mala by deti na tieto zmeny pripravovať. „Rozprávať sa s nimi o tom, že zmeny prídu. Musíme žiakov pripraviť na neustále sa meniaci svet, kde bude vždy niekto múdrejší ako oni.“
Brdička s ním súhlasí: „Digitálne kompetencie potrebujeme. Sú významnejšie než iné, ale nedarí sa mi o tom takmer nikoho zo zodpovedných ľudí presvedčiť.“
Predpokladá, že vzdelávanie zasiahne vlna zákazov. „Pravdepodobne dôjdeme k tomu, že deťom budeme zakazovať nosiť mobily. Či je to cesta, záleží na cieli. Ak je naším cieľom naučiť ich schopnostiam žiť vo svete technológií a zmysluplne ich využívať, potom cesta nevedie cez zákazy — tie sa dajú aplikovať len v obmedzených prípadoch. Musíme totiž vidieť aj cieľ v pozadí.“
Vláda v Austrálii medzitým chystá zákon, ktorým by mladistvým pod 16 rokov zakázala využívanie sociálnych sietí a ďalších platforiem. A nepomôže im ani súhlas rodičov. Nie je však zatiaľ jasné, aké postihy budú za porušenie hroziť. Prijať zákon, ktorý bude nevymáhateľný, by však mohlo narobiť viac škody ako úžitku.
Technológie si nakoniec aj tak môžu nájsť cestu aj okolo zákazov. „Nebudú sa pýtať, či ich chceme, alebo nechceme dovoliť deťom, pretože budú neoddeliteľnou súčasťou našich životov,“ tvrdí Brdička s tým, že socioekonomicky hendikepovaní jedinci nebudú schopní technológie využívať vhodným a primeraným spôsobom. V dôsledku ich tak ovládnu sily, ktoré s ľuďmi hýbu aj politicky. „To všetko sa stane, ak na príchod technológií nebudeme reagovať správnym spôsobom,“ hovorí.
Pod cieľom si Brdička osobne predstavuje všeobecné uvedomenie si, že prístroje sú tu pre obohatenie a ľudia by sa ich pomocou mali rozvíjať a umocňovať svoje schopnosti.
Zmeny brzdí starý svet
„Sú však rámcové vzdelávacie programy (RVP) pripravené na tento prístup?“ pýta sa moderátorka diskusie Ivana Böhmová.
„Z výskumov vieme, že je naozaj minimum škôl, ktoré technológie žiakom zakazujú. Štvrtina to potom ignoruje, ďalšia štvrtina prístup rieši a polovica ho ešte len plánuje riešiť. Môžeme síce očakávať, že sa všetci učitelia v tejto oblasti budú vzdelávať, určite sa to však nestane,“ hovorí Ondřej Neumajer, riaditeľ Oddelenia digitalizácie vo vzdelávaní v Národnom pedagogickom inštitúte ČR.
Spomína najnovší výskum Global Sentiment Survey zameraný na vzdelávanie učiteľov. „Medzi témami, v ktorých sa ľudia vzdelávajú, skončila AI na prvom mieste. Takmer 22 % všetkého vzdelávania sa sústredí na umelú inteligenciu,“ hovorí Neumajer a dodáva: „To síce nie je prekvapivé, ale je to najväčší skokan za celú históriu výskumu. Inovácie sa do škôl dostávajú výrazne pomalšie než k bežnej populácii, pretože v školstve sa pohybujú skôr ľudia konzervatívneho charakteru – čo má svoje určité výhody.“
„Zmeny RVP však nemožno plánovať s predsavzatím, že nikoho nemôžeme uraziť,“ kontruje Brdička.
Vplyvov, ktoré menia zabehnuté poriadky, je viac — od globalizácie a klimatickej zmeny až po meniace sa metódy pedagogiky a psychológie (v čase sa mení charakter detí, ktoré vyrastali vďaka technológiám v inom prostredí). „Na učiteľov všetky takéto faktory vytvárajú obrovský tlak v oblasti vzdelávania, a aj tam máme veľký problém. Vieme totiž, že nie všetci učitelia sa vzdelávajú dostatočne intenzívne. Nie je podľa mňa možné očakávať, že všetky oblasti budú učitelia zvládať,“ tvrdí Neumajer.
Otázkou budúcnosti tiež je, nakoľko stroje prevezmú rolu učiteľov. Bořivoj Brdička spomína výskum, podľa ktorého dávajú študenti minimálne na stredných a vysokých školách prednosť živému učiteľovi pred umelým. „Dúfam, že to aj vydrží. Najlepšia výučba je príkladom. AI potenciálne môže nahradiť učiteľa, zdá sa mi však nereálne, aby sa umelý pedagóg stal inšpiráciou pre to, čím by som sa v pozícii žiaka chcel stať,“ podotýka Brdička.
Potenciál generatívnej AI spočíva aj v schopnosti personalizovať učivo. Za pár sekúnd dokáže vygenerovať podrobné vysvetlenie zložitejšieho učiva tak, aby vyhovovalo každému jednotlivcovi zvlášť. Ondřej Šteffl si personalizované osnovy dokáže predstaviť, problémom však je, kto bude rozhodovať o ich podobe. Navyše v momente, keď sa každý učí iba témy, ktoré ho zaujímajú, sa podľa Ondřeja Neumajera spoločnosť extrémne individualizuje.
„O takzvané ‚alternatívne vzdelávanie‘ nie je na úrovni mainstreamu záujem. Rodičia musia chcieť pre svoje deti zmenu, avšak absolútna väčšina chce vzdelávanie, aké sami kedysi dostali,“ vysvetľuje Neumajer.
Ondřej Šteffl znovu pripomína, že hlavnou výzvou je — najmä rodičom — vysvetliť, že zmeny skutočne nastanú. Zakladateľ spoločnosti SCIO hovorí, že drvivá väčšina škôl si kvôli tlaku rodičov (ktorí sú pre zmeny kľúčoví) nemôže dovoliť prístup, aký uplatňujú ScioŠkoly. „Deti učíme odolávať neistote, rozumieť sami sebe. A to nie sú mäkké zručnosti, naopak cesta za nimi obsahuje množstvo tvrdých znalostí, ktoré väčšina z nás nemá. Namiesto toho sa bežne učíme algebraické výrazy, ktoré v živote nepoužijeme.“
Šteffl tým naráža napríklad na výroky o dôležitosti matematiky: „Matematici hovoria, že ich predmet rozvíja logické myslenie. Psychológovia ich potom vyzývajú, aby pre to predložili dáta. Lenže žiadne vierohodné dáta na to nie sú. V psychológii pre to máme takzvanú ‚filtračnú hypotézu‘ – ľudia, ktorí logicky premýšľajú, si automaticky vyberajú matematiku,“ hovorí vyštudovaný matematik. „Hoci matematike počas štúdia na základnej a strednej škole venujeme viac ako tisíc hodín, neprináša to valné výsledky, čo sa týka logiky spoločnosti okolo nás.“
Roztvorené nožnice a hlboká priepasť
Problém so zavádzaním technológií spočíva tiež v kombinácii rozdielneho socioekonomického zázemia a digitálnej priepasti medzi jednotlivými žiakmi. „Zdá sa mi isté, že AI bude medzi deťmi aj dospelými roztvárať nožnice. Zároveň však ide o jeden z mála problémov, ktoré by štát mohol vyriešiť finančnou podporou,“ myslí si Ondřej Šteffl. Dodáva však, že to nerieši problém s deťmi, ktoré by nevyužívali ani štátom dotovanú techniku. Nakoniec opäť záleží na prístupe rodičov, ako svoje potomstvo vedú k používaniu technológií.
Nutné podotknúť, že štát na situáciu už reaguje v rámci štvorročného projektu z Národného plánu obnovy z dielne Európskej komisie. V rámci neho má 500 škôl vybraných školskou inšpekciou dostať peniaze na riešenie práve technologického zázemia.
Bořivoj Brdička spomína tri úrovne digitálnej priepasti: vybavenie, schopnosť technológie zmysluplne využívať. „Tretia úroveň je to, čo s nimi deti reálne robia. Znevýhodnení využívajú technológie — pre nás — nevhodne. Je to vec školy, nemôžeme u rodičov takto znevýhodnených čakať akúkoľvek podporu,“ domnieva sa Brdička. „Ide o to vytvoriť integrované vzdelávacie prostredie, ktoré zahŕňa aj online priestor,“ dodáva.
Preto diskutujúci nesúhlasia so zákazmi mobilov v školách. „Celý život ich budú sprevádzať. Ak sa zakážu, neponúkneme deťom zo znevýhodneného prostredia možnosť vidieť ich vhodné a účelné využitie,“ hovorí Ondřej Neumajer.
Zákazy vo všeobecnom zmysle slova však nemusia byť na škodu. „Zákazu obrazoviek do veku piatich rokov sa nebránim, avšak je dôležité ujasniť si, čo tým chceme dosiahnuť či čomu zabrániť,“ pripomína Brdička. Ak je cieľom, aby deti neboli cez školské prestávky na mobiloch, sú podľa neho aj iné cesty než zákazy.
Jednoduché riešenia neexistujú
Veda samotná sa navyše v otázke, či majú digitálne technológie pozitívny alebo negatívny dopad na náladu detí, rozchádza. Popri reporte spoločnosti SCIO to ukazuje aj napríklad jedna z najnovších správ expertov z Interdisciplinárneho tímu pre výskum internetu a spoločnosti (IRTIS). Analyzovali jedenásť štúdií na túto tému a výsledky idú proti mnohým celospoločenským domnienkam.
Vedúci výskumu David Šmahel v rozhovore pre Deník N popísal, že sa v diskusiách o dopadoch digitálnych technológií často zamieňajú pojmy korelácia a kauzalita. Že určitý negatívny dopad môže s technológiami korelovať — súvisieť —, ešte neznamená kauzálny vzťah, teda že sú technológie príčinou.
„Keby som mal dať jednoduchý návod pre informovaného laika, ktorý nad tým chce aspoň trochu premýšľať, povedal by som, že v prvom rade by sa mal snažiť rozlíšiť, či daný výskum pojednáva o korelačnej, alebo kauzálnej štúdii. Teda či môžeme hovoriť len o súvislostiach medzi danými javmi, alebo či ide naozaj o štúdie, kde sa dá hovoriť o efekte,“ radí Šmahel a vyzýva čitateľov, aby neverili jednoduchým riešeniam a návodom. „Obávam sa, že pri tejto téme skrátka neexistujú.“